„Po dlhom čase sa na našej hudobnej scéne opäť objavuje interpret, ktorého tvorbou sú úplne normálne rádiové pesničky s hitovými ambíciami.“ (PR oddelenie Universalu) Záplava stokrát vypratej slovenskej radio-friendly nudy, ktorá sa dennodenne valí z rádií podľa tejto zvláštnej logiky asi patrí k tej „nenormálnej“, no pokiaľ ambíciou formácie STEREO bolo vytvoriť kontrast k ostatnému slovenskému popu, postihuje ich rovnaká choroba interpretov rovnakej generácie. Oproti „popu podľa súčasných trendov“ Vaša Patejdla (prosím, darujte mu už niekto najnovšie CD Mobyho!), či starnúcim rockerom z TUBLATANKY, či TEAMU sú STEREO asi rovnako osviežujúci ako IMT SMILE, NO NAME, či Kirschnerka. Problém je v tom, že veľa ľudí bude očakávať, že nové mená prinesú skôr niečo čerstvé a založia novú generáciu slovenskej pop music, namiesto toho, aby sa zaradili za tú strednú. Áno Ďurica a Bič majú s menovanými interpretmi veľa spoločného, ale to by snáď mohol byť o dôvod viac, že?

Po nadpriemerne nápaditej úvodnej „Stereo“ album klesne do vatového priemeru. Ani si nevšimnete, a hrá vám šiesta skladba; keď uvážime, že pop má byť o „ľahko zapamätateľných popevkoch“, poviete si, že tu niečo nehrá. Všadeprítomná snaha o pestrosť zvukov a moderný feeling je najväčší plus kapely, no čo do nápaditosti a chytľavosti albumu nakope zadok päť rokov starý poloprofesionálny „Pearsing“ Košičanov EARS. Desiata, hravá „Mňa to baví“ je prebudením z polospánku, problém je len prehrýzť sa až k nej. Spevák Andy Ďurica si totiž nedal príliš práce s frázovaním vokálu, ktoré je najmä v slohách po takých piatich, šiestich songoch nudné. Výstavnou skriňou tohto albumu tak zostáva len skvelé inštrumentálne prevedenie, zbytok pozitív zahŕňajúci aranže, produkciu a zvuk je dnes už takmer bezvýznamnou samozrejmosťou.

Ak sa pozrieme na kapely východne od germánskych hraníc, o ktorých chýr sa doniesol na Západ (napadajú ma BRAINSTORM, MYSLOVITZ, ale už aj Česi SUNSHINE), vždy u nich nájdeme kvintesenciu, ktorá im dáva čosi najviac. Na Slovensku podobné „je ne sais quoi“ nielenže chýba, stratégia vydavateľstiev chrliť na trh ľahko predajné produkty niečo podobné potláča (aspoň si teda neviem predstaviť, že by sa nejakí slovenskí SUNSHINE dostali cez gatekeeperov slovenských vydavateľstiev a rádií). STEREU nechýba charizma a s trochou komerčnej nekonformnosti by to už mohlo byť ono, ak však dostanem chuť na inteligentnú rádiopozitívnu hudbu v materčine, pravdepodobne stále uprednostním skôr PEHU, či VETROPLACH.